Deň tretí – cez more do Fínska

Budíček. Treba sa čím skôr pozviechať, aby sme z denného svetla vyťažili maximum. Dáme sa dokopy, pobalíme veci a ideme na raňajky. Raňajky sú výborné a prostredie je ako z amerického filmu. Sedíme v spodnej časti vily, pôvodne asi v obývačke, kde je po stenách knižnica, vedľa krb a v strede biliardový stôl. Len pri presklenej stene smerom do záhrady je roztrúsených asi 5 maličkých stolov. Za rohom je kuchyňa, oddelená iba paravánom. Taká príjemná domácka atmosféra. O raňajky sa stará babička, ktorá nevie ani slovo po anglicky a vyzerá ako z rozprávky. Perfektné!

Po raňajkách sadáme do auta a naberáme smer Národný park Lahemaa. Je to prvý záchytný bod našej trasy a konečne nejaká príroda. Za necelú hodinku sme na mieste. Blatisté parkovisko je len kúsok od hlavnej cesty a hneď odtiaľto začína náučný chodník cez najzaujímavejšiu a najkrajšiu časť tohto parku – Viru bog. Bog v presnom preklade znamená rašelinisko alebo vrchovisko, ale v podstate si predstavte premočenú zem, na ktorú keď stupíte, tak sa správa ako mokrá špongia. Navyše, medzitým sú tu tie miesta, do ktorých keď vkročíte, tak už nevyleziete, pretože každým pohybom vás vťahujú hlbšie. Presne ako vo filmoch. Preto cez celý Viru bog vedú fotogenické vyvýšené lávky. Všetky v perfektnom stave. Na jednej info tabuľke čítam, že už desiatky rokov sa o ne stará jeden muž. Tabuliek je cestou viac a na každej je nejaká zaujímavosť. Napríklad, že celý bog si možete predstaviť ako obrátenú misu – v strede je o niekoľko metrov vyššia ako na okrajoch, že spodná voda je už 30cm pod povrchom, a preto aj 80-ročné stromy tu majú výšku len dva metre, pričom rovnaké mimo bog môžu mať aj 20 metrov, že tu rastú mäsožravé rastliny, atď.
Asi v štvrtine cesty je vyvýšená rozhľadňa, z ktorej je perfektný výhlad na veľkosť tohto miesta. Nevidíme koniec. Vybalím teda drona a idem sa na koniec pozrieť vzdušnou čiarou. Mimochodom, prvé zábery na videu z Nordic tripu sú práve odtiaľto. Jediná škoda je, že aj tu ešte trochu počuť autá z neďalekej cesty.

Celá prechádzka nakoniec trvala dve a pol hodiny. Cestou odtiaľ premýšlame či ideme pozrieť mesto Talinn alebo ideme na trajekt do Helsínk. Vyhral trajekt. Radi by sme prekročili Fínsky záliv ešte po svetle. Mylne som sa domnieval, že to bude také jednoduché, ako na trajektoch medzi Nemeckom a Dánskom. Tam nie je iná možnosť ako prejsť okolo jednoho okienka kde sa kúpi lístok, postaviť sa do rady a čakať na trajekt, ktorý príde tak do hodinky. Tu v Talinne, už značky navádzajú zvlášť na terminály A,B,C,D, ktoré sú celkom ďaleko od seba. Na internete sa nám nedarí dohľadať informácie, ktoré by nám pomohli vo výbere, a tak zvolíme náhodne. Vybrali sme terminál D. Je 15:00 a náš trajekt štartuje až 16:30. Čas si krátime hľadaním ubytovania na najbližšiu noc a študovaním Helsiniek. Zistili sme iba, že žiadne schopné (rozumej aj pekné, aj za dobrú cenu) ubytko v Helsinkách alebo okolí nie je k dispozicii. Nevadí, túto noc budeme v aute. Tiež sme zistili, že v Helsinkách nie je nič, čo by nás nejako extrémne zaujímalo. Nevadí, prejsť centrum chceme aj tak. Rampa a okienka na kúpu lístka sa otvárajú o 16tej. Netreba ani vystupovať z auta. Jednosmerný lístok stojí 91€. Pri okienku sa mi ešte podarilo zistiť prečo sú až 4 rôzne terminály. Pod každý spadajú iné prepravné spoločnosti. Tie môžu mať aj iné ceny, ale nejako markantne sa nelíšia. Po zaparkovaní na jednom z troch poschodí pre autá, treba auto opustiť a ísť na vyššie poschodia, kde sú obchody, reštaurácie a bary. Takéto poschodia sú tiež tri. Dvojhodinovú cestu trajektom si skracujeme večerou v Burger Kingu (17€) a potom posedením v kaviarni (2x Latte 8€).

Pri výjazde z trajektu nás odstavujú colníci. Prehľadávajú celé auto, kontrolujú či máme aspoň zimné gumy. Prečo aspoň? Lebo neskôr zisťujem, že takmer každé auto tu na severe má v zime pneu s hrotmi. Mimochodom, takéto gumy sú u nás zakázané. Hurá, pustili nás! Nasleduje večerná prechádzka po Helsinkách. Parkujeme v podzemnom parkovisku akoby vytesanom v skale, s obrovskými oceľovými bránami. Toto obrovské podzemné parkovisko má totiž v prípade núdze poslúžiť ako atómový kryt. Po hodine prechádzania začíname stretávať rovnakých ľudí. Asi je už čas vrátiť sa do auta. Dvere, ktorými sme vyšli z podzemného parkoviska nie sú funkčné (otvárajú sa po zadaní ečv) a tak musíme nájsť iný vchod. Dá to celkom zabrať, ale Google mapy vždy pomôžu.

Nasadáme do auta a pokračujeme smerom na náš ďalší záchytný bod – Rovaniemi (domov Santa Klausa a zároveň hranica polárneho kruhu). Cesta je pokrytá ľadom, okolo sú len samé lesy, jazerá a sem-tam pumpa. Už sa nám chce spať a tak zastavujeme pred ABC obchodo-reštaurácio-pumpou. Také centrum fínskeho života, keďže nevidíme ani dediny, ani mestá a len tu sa zbiehajú ľudia z okolitých ciest. Niet sa čo čudovať, keďže Fínsko je 7-krát väčšie ako Slovensko a má zhruba rovnaký počet obyvateľov. Práve to sme hľadali a to sa nám tu páči. Prázdna krajina, len samá príroda.
Už je ale čas spať, tak nechávame naštartované auto keďže je cca -10°C a presúvame sa dozadu do postele. A mimochodom, doteraz máme za sebou cca 2000 km. Dobrú.