Plán bol jasný, urobiť si poriadne roadtripové dobrodružstvo, prejsť tie najznámejšie alpské priesmyky, okúpať sa na Azúrovom pobreží, navštíviť Monako a kúpiť kabelku v Miláne.
Na prvý poriadny roadtrip na Passate som sa poriadne tešil. Preto som ho začal s radosťou a detailne plánovať asi mesiac dopredu. Na cestu sme vyrazili skoro ráno s rozhodnutím, že hneď od vstupu do Rakúska ideme mimo diaľníc. Po Viedeň to bola celkom nuda, keďže túto cestu poznám, ale hneď za Viedňou, resp za Wiener Neustadt prišla úplná extáza. Vchádzame do hôr, prechádzame samé pekné dedinky, krásne cesty plné zákrut a takto to pokračuje až po prvý záchytný bod – Hallstatt.
V Hallstatte sme si dali prechádzku s občerstvením a išli sme ďalej. V tento deň sme ešte chceli stihnúť Grossglockner Hochalpenstrasse, ale kvôli večernému dažďu sme tento bod vynechali a pokračovali sme v ceste. Spali sme v aute, ako každú noc na tomto roadtripe, aj keď pre prípad núdze som mal v aute aj stan. Ďaľší deň sme prechádzali krásny horský priesmyk Silvretta strasse, krátko po ňom Lichtenštajnsko a ďalej do Švajčiarska kde nás čakali Klausenpass a za ním Furka pass. Na Furka passe sa už pomaličky zotmievalo a tak sme si vyhliadli pekné miesto, dali sme si večeru a nachystali na noc. Spali sme priamo na mieste odkiaľ sa pozeral James Bond vo filme Goldfinger.
Ráno bolo perfektné, vytiahol som rozkladacie stoličky, stolík a dali sme si raňajky s úžasným výhľadom. Po raňajkách nasledoval prechod naprieč celým Švajčiarskom. Záchytným bodom mal byť Materhorn, ale k výhľadu naň sa dá pre nedomácich dostať len vlakom. Nám pred nosom ušiel, na ďaľší sme nechceli čakať, a tak sme pokračovali v ceste. Ešte v ten deň sme prešli Francúzske hranice a prišli sme do Chamonix Mont-Blanc. Veľmi pekná dedinka, ale dosť preplnená turistami. Naša cesta pokračovala cez celé Provensálsko, len škoda, že levandule v tomto období už nekvitli. Ďaľší bod bol u nás menej známy Gorges du Verdon, nazývaný aj Grand kaňon Európy. Išli sme úzkymi cestičkami na jeho najvyššie miesta dostupné autom. Oplatilo sa. Pre mňa je to doteraz jedno z najkrajších miest v Európe. Rieka Verdon, ktorá tečie týmto kaňonom, ústí do jazera Lac de Sainte-Croix. Tu zastavujeme, vyťahujem nafukovací kajak čo nesieme v aute hlavne kvôli tomuto miestu a ideme sa plaviť do ústia rieky. Mimochodom, ak sem pôjdete, tak nemusíte so sebou vliecť kajak ako my, dajú sa tu aj prenajať.
Odtiaľto sme pokračovali na Azúrové pobrežie. Prvé dôležité miesto bol národný park Calanques, ktorý leží hneď pri Marseille. Je tu mnoho pekných zátok, nepreplnených ľudmi. Po príchode na miesto ale zisťujeme, že do tej najkrajšej treba kráčať 40 minút od cesty a to pri 35 stupňoch vonku naozaj nemáme chuť ani náladu. Ideme teda podľa mapy aspoň do zátoky, ktorá je najhlbšie v parku a zároveň sa k nej dá prejsť autom. Musíme prejsť cez časť Marseille. Neviem, či sme len prechádzali nejakú zlú štvrť, ale toto mesto na nás pôsobilo naozaj strašne. Všade bordel a rozbité cesty. Zastavili sme aj v nákupnom centre, kde sme chceli použiť WC, ale pri vstupe sme sa radšej otočili a išli preč. Bola to hrôza, a tak sme pokračovali do Calanque. Pri vstupe do národného parku je rampa, vrátnik a upozornenie, že vo vnútri je zákaz kempovania. Na konci cesty je pár domov, ale nič zaujímavé. Úzka cestička však bola veľmi pekná, najmä jej najvyšší bod s miestom kde sa dalo zaparkovať. Keďže už pomaličky zapadá slnko tak vidím príležitosť na perfektné miesto na prespanie. Hovorím si, že za ten risk toto miesto stojí a zostávame na mieste. O pár minút ide okolo starý obytný Volkswagen a v ňom mladý nemecký párik s dieťaťom. Pribrzďujú, obzerajú sa, hneď mi je jasné, že tiež rozmýšľajú či tu zostať. Dáme sa do reči. Tiež videli zákaz, tiež majú strach zostať, ale nakoniec sa pripájajú k nám. Som štastný… už sme v tom dvaja keby je problém:). Ešte preberieme taktiku ako byť čo najmenej nápadný. Nakoniec presunieme autá tak, aby moje bežné, zakrývalo ich obytné. Super kooperácia. Aj oni aj my vyťahujeme kemperské stoly a kreslá a vychutnávame si večeru pri západe slnka. Sem tam sa dáme do reči. Zisťujeme, že pochádzajú z Berlína, odkiaľ išli priamo do Barcelony, odtiaľ po pobreží až sem k Marseille a odtiaľto naspäť smerom do Berlína.
Ráno sme dali krátku prechádzku smerom k útesom a usudzujeme, že toto bolo jedno z najlepších miest kde sme spali. Marseille bol najzápadnejší bod nášho roadtripu, všetko odteraz, bude stále bližšie a bližšie k Slovensku. Tento deň bol plán jasný, snažíme sa nájsť pláž kde si doprajeme trochu relaxu. Ideme stále čo najbližšie pri pobreží, ale peknú pláž sa nám vydarí nájsť až po 2 hodinách cesty. Nakoniec tu, 30 minút od St.Tropez, zostávame hneď dve noci. Nasledujúci deň navštevujeme Saint Tropez. Sú tu samé luxusné obchody, jachty…keby som na večernej pláži nenachladol, možno by sa mi tu aj páčilo. Po Saint Tropez nasleduje Port Grimaud – také Benátky na Azúrovom pobreží. Neskôr prekvapivo krásne Cannes, smutné Nice (je len dva mesiace po teroristickom útoku kde zomrelo 84 ľudí) a pre mňa dlho očakávané Monako. …áno, zasa hlavne kvôli autám. V Monaku som mal troška smolu, známa zóna pred kasínom bola zatvorená a po celom meste som nestretol žiadne extra zaujímavé auto. Nezdržali sme sa dlho a pokračovali sme v ceste. Po prechode talianskych hraníc už okolie nebolo také pekné ako predchádzajuce dni. Nasledovala zdlhavá cesta až do Milána, kde sme si dali prechádzku, povinnú pizzu na námesti a Petra si kupovala vysnívanú kabelku. Ďaľší deň nás čakal prechod okolo známeho jazera Como a cesta na Stelvio pass. Na Stelvio pass (2757m) sme sa šplhali už pri západe slnka a tak som hneď po zotmení jednohlasne odsúhlasil zastavenie a spánok. Nechcel som počas úplnej tmy zmeškať nejaké pekné výhlady. Spali sme vo výške 2300m bola nám trošku zima, ale to ráno stálo zato.
Stelvio pass bol ráno úplne prázdny. Na samotný vrchol so známym výhľadom to bolo len pár minút jazdy. Za mňa, Stelvio je síce veľmi fotogenická cesta, ale určite nie je najlepšia jazdecká cesta na svete, ako bolo povedané v Top Gear. Zo Stelvia sme už cestou domov nemali žiadny zaujímavý bod, ale aj tak som chcel chcel ísť cez Rakúsko mimo diaľníc. Avšak z časových dôvodov nám to nevychádzalo, tak som v Rakúsku vybehol na diaľnicu a za chvíľku sme boli doma.
Sumár: 10 dní, 3650 km, 83 hodín jazdy, celkové náklady – menej ako 500€
