7:00 budíček. Vonku je stále tma. Pripravujeme si raňajky z potravín, ktoré nám nakúpila Elina. Po raňajkách si ešte trochu oddýchneme a čakáme na východ slnka.
O 9tej pomaly začína svitať, my sa balíme a vonku ľahko sneží. Okolo 10:30 vyrážame z nášho hniezdočka a vydávame sa na obhliadku Santovej dedinky. Kupujeme tričká na pamiatku (34€) a hneď vedľa ideme pozrieť Santu do jeho officu. Cestička k Santovi sa točí ako špirála, je to napínavé. Špirálová cestička je po okrajoch doplnená historickými príbehmi o Santovi. Na konci ho vidíme a vyzerá ako z rozprávky. Sú pri ňom dve Španielky a ja som započul ako sa ich pýta, či poznajú Márqueza. Asi tiež vo voľnom čase rád pozerá MotoGP. V tom sa nás pýta jeho sekretárka (Elf-ka), či sme v skupinke s tými dvoma dievčatami. Hovoríme, že nie, a tak nás poprosí aby sme opustili Santa office a zavrie dvere, kým sa s ním Španielky idú rozprávať. Tu vidíme cenník. Fotka so Santom 25€ a posedenie na kolienku s rozhovorom 40€. Nebolo treba dlho rozmýšlať a otáčame sa o 180 stupňov. Ideme radšej na Santovu poštu poslať domov nejaké pohľadnice. Je to tu plné ľudí z rôznych krajín. Vyberáme pohľadnice. Ja vyberiem dve a Peťka tiež. Vypisujeme ich pri jednom zo stolíkov nato určených. Prostredie je tu sympatické, rozprávkové, len keby tu tak veľa ľudí nebolo. Dopísali sme listy a ideme kúpiť známky. Všímame si, že pani, ktorá kupuje pohľadnice a listy pred nami, platí účet cez 70€. Pozrieme sa na seba a klepkáme si po čele s jemných úškrnom. Nás nakoniec naša pošta stála 17€. Hneď po východe z pošty nás čaká prekvapenie. Santov office číslo 2. S úžasom zisťujeme, že svojich Santov tu majú dve rôzne spoločnosti. Tento druhý má však jednu výhodu. Priamo cez jeho kanceláriu je vyznačená línia polárneho kruhu. Z dvoch Santov sme značne pohoršení, a tak opúšťame Santovu dedinku a ideme ďalej.
Hneď za mestom vidíme popri ceste to, načo čakáme už od začiatku Fínska. Stádo sobov na lúke. Len nevieme, či sú divoké alebo zdomácnené. Je nám to vlastne jedno, viditeľná ohrada okolo nich nie je, tak sme šťastní, že ich vidíme. Slnko už zapadá a my pokračujeme na sever. Dnes netušíme kam prídeme, ale chcel by som prejsť nórsku hranicu. Tu na severe sú cesty ešte prázdnejšie ako dole a niet sa čo čudovať. Už od Rovaniemi sme v kraji Laponsko a to je najredšie osídlená oblasť Fínska. Pre priblíženie, Laponsko má rozlohu ako 2x Slovensko a žije tu len 180 tisíc ľudí. To je ako keby na celkom Slovensku bol roztrúsený jeden Prešov. Takže okolo cesty ani na ceste nič nie je.
Až niekde po 3 hodinách ničoho sa popri ceste vynoril sympatický café-suvenír shop. Volá sa to tu Kiveliön Kala Ky a nikto tu nie je. Vyzerá to tak, že pánko má vzadu dom a vpredu urobil takýto shop s kaviarňou, suvenírmi, občerstvením a ešte aj minimäsiarstvom. Dopĺňame energiu kávou (3€). Káva je typická filtrovaná, ako všade v Škandinávii. Ja celkom rýchlo a z chuti vypijem celú šálku, ktorá mi nestačí, a tak vyberám peniaze a idem pánka poprosiť o ďaľšiu. Na moje prekvapenie mi hovorí, že za kávu sa platí iba raz, piť už môžem koľko sa mi zaráči a ukáže na čajník, nech si v kľude nalejem. Po druhej káve ideme ďalej. Je síce len okolo 15tej, ale už je dávno úplná tma.
Od Rovaniemi ideme stále po ceste E75. Až kúsok za mestom Inari odbáčame na vedľajšiu cestu 92. Prvýkrát vidíme na tabuľke vyznačený Nordkapp. Do najsevernejšieho bodu nám zostáva 350km. Po pol hodine na ceste 92 mám radosť, stretávame totižto prvé auto. Navyše, začína tak husto snežiť, že sem tam musím takmer zastaviť aby som videl kde je cesta. Je mi to trochu ľúto, pretože práve v tejto oblasti prechádzame oblasť najtmavšej oblohy vo Fínsku a ja som sa tešil na pozorovanie mliečnej dráhy. Celkovo 92jka trvala hodinu a pol a stretli sme na nej presne 3 autá.
Na konci cesty 92 prechádzame nórsku hranicu. Čakal som kontrolu, ale je tu len malá tabuľka Norge, nič viac. Nórsko skôr nevidíme ako vidíme. Také husté sneženie si památam tak počas snehovej kalamity v USA, keď nám za dva dni napadlo cez dva metre snehu. V 80tke ideme 40, čo u mňa nie je normálne, a na kufri nesieme 10cm dlhý ruksak snehu.
O 22:00 prichádzame do zasneženého mestečka Karasjok. Počas pozeranie predpovede počasia som si všímam zaujímavú vec. Zajtra tu bude trvať deň len jednu hodinu. Slnko vychádza 10:30 a zapadá 11:30.
Snažíme sa nájsť sympatické miesto na spánok v aute. Najlepšie čo nachádzam je parkovisko pred supermarketom, čo nie je zrovna to čo si predstavujem pod ideálnym miestom. Peťka hneď bez problémov zaspí, ale mne sa nejako nedá. Možno je to len tým parkoviskom a možno tým, že Barentsovo more máme už takmer na dosah a veľmi rád by som sa dostal aspoň tam. No nič, Peťku nechávam spať v kufri, ja sa presúvam dopredu, štartujem a vyrážam ďalej. Na ceste už je dobrých 5cm ujazdeného mäkkého snehu. Asi po 40tich minútach cesty ma začína premáhať spánok.
V prvej dedine odbočujem aby som našiel sympatické miesto na prenocovanie. Hned po odbočení z hlavnej cesty šípim problém. Po tejto cestičke ešte nikto po tejto nádielke snehu nešiel a tak razím cestu. Problém je, že sneh je taký hlboký, že Passatík šúcha podvozok. Teda stačí, že ďalej bude len o 5cm viac snehu a zostanem ležať na bruchu a hrabať kolesami na prázdno. Na konci tejto cesty v dedinke je celkom fajn plocha na zastavenie a prenocovanie. Vyzerá to ako parkovisko pred recepciou kempu, ktorý je v zime nefunkčný. Dostal som taký skvelý nápad, že skúsim zastaviť, či sa dokážem znova rozbehnúť. No a… nedokázal som. Auto zostalo hrabať na mieste. Predtým som si ešte povedal, že aj keď zostanem zapadnutý, tak nechám bežať naštartované auto do rána, to roztopí ten sneh pod motorom a ráno možem pokračovať. Lenže zrazu bolo všetko inak. Zrazu som mal potrebu sa hneď odtiaľ vykopať.
A tak niečo pred polnocou, vystupujem v pyžame z auta, beriem lopatu a idem nato. V tom sa Peťka zobudí, vidí ako stojím vonku, po kolená v snehu, v pyžame, celý mokrý, no celkom sme sa zasmiali. Rozospatá sa ma pýta, či mi ide nejako pomôcť, ale povedal som jej aby ďalej spala, veď dve lopaty aj tak nemáme. Po hodine trápenia sa mi podarí vyhrabať sa. Toto nočné športovanie ma tak prebralo, že predsa mám chuť pokračovať ešte kúsok k fjordu. Bolo to asi 30 minút cesty a vchádzam do mesta Lakselv, na južnom konci štvrtého najdhlšieho fjordu v Nórsku – Porsangerfjorden, ktorý sa ťahá až k Nordkappu. Na prvom kruháči zatočím a auto ide rovno. Doteraz boli cesty buď zasnežené alebo jemne zamrznuté. Vždy sa trochu šmýkalo, ale vždy som aspoň cítil, že auto brzdí, keď som skúšobne dupol na brzdu. Tu je cesta ako zrkadlo, čerstvo prejdutá odhŕňačom, úplne hladká a lesklá. Dupnem na brzdu a nič, nie je cítiť takmer žiadne brzdenie. Z 20tky brzdím hádam 20 metrov. Začínajú sa mi vynárať reči všetkých Slovákov žijúcich v Nórsku, ktorý hovorili či som blázon, že idem na obyčajných zimných gumách bez hrotov do týchto končín. Ak bude takáto cesta ešte zvyšných 200km na Nordkapp a ďaľších 1000km na Lofoty, tak to bude veľmi zaujímavé. No uvidíme ďaľšie dni. Sú dve hodiny ráno, ja zastavujem za mestom s výhľadom na fjord a presúvam sa spokojne do kufra, do postele.
