Vstávame skoro aby sme čo najviac využili tú chvíľku šera. Z ubytovania odchádzame o 8:30. Hneď za Honningsvagom, vchádzame do 7 kilometrového, podmorského tunela. Niekde v polovici zrazu niečo nepríjemne zarachotí. Hneď mi je jasné, že sa roztrhla jedna reťaz. Nič iné sa po takej dlhej jazde na čistom ľade nedalo čakať. Asi po hodine a pol cesty ideme okolo pumpy kde sme predvčerom prvýkrát ochutnali wafle s hnedým syrom. Zastavujeme na raňajky a dotankovanie.
Doteraz sme na tomto ľudoprázdnom poloostrove išli zväčša pri probreží, teraz cestou na juh ho musíme prejsť naprieč. Mierime na mesto Alta. Cesta mierne vystúpala a zrazu ideme po náhornej plošine. Cesta je stále takmer prázdna, vyjazdená na ľad a zo strany poriadne fúka. Jediné na čom teraz záleží naše udržanie sa na ceste, je tá jedna reťaz na ľavom kolese, ktorá má za sebou asi tak 400km trápenia.
Celú cestu tŕpnem a dúfam, že to vydrží. A zrazu, po pol hodinke rachot od ľavého kolesa. Trochu ma obleje pot, trochu viac si zanadávam, zastavím na krajnici, oblečiem sa a idem von do tej zimy zvesiť zvyšok reťaze. Kým stojím na krajnici, prejdú okolo 3 autá. Každé zastavuje a pýta sa ma či potrebujem pomôcť. Jedno má dokonca prázdny vozík na auto a po zistení, že nemám pneu s hrotmi, mi ponúka, že nás môže odviezť aj s autom do mesta. Ďakujem, pôjdem radšej pomalšie, ale cestu zvládnem sám. Neviem, či je takáto ochota pomôcť bežná v celom Nórsku alebo iba v tomto prázdnom regióne, každopádne ma veľmi milo prekvapila. Možno je to aj tým, že nepojazdné auto v tomto kraji môže skončiť aj smrťou umrznutím.
Do Alty prichádzame asi po pol hodinke. Je to prvé mesto po pár dňoch, ale nemáme v pláne tu zastavovať. Šero sa už mení na tmu a my potrebujeme pokračovať.
Cesta je niekedy viac šmykľavá, niekedy menej a niekedy čistý ľad. Treba si zvyknúť, že zadok auta si ide svoj vlastný roadtripík, hlavne keď sú vyjazdené kolaje v ľade. Sem-tam stretávame aj niečo ako odhŕňač. Lenže tieto neodhŕňajú ani neposýpajú cestu. Namiesto toho, majú niečo ako dvojmetrové nože a sekajú ľad na ceste asi každé dva centimetre. Cesta potom vyzerá ako vrúbkovaný chips, čo nie je moc príjemné pre môj športový podvozok.
Po pár hodinách je pred nami uzavretý tunel. Naštastie policajt vraví, že o hodinu ho otvoria. Keďže obchádzka je oveľa dlhšia, nemáme na výber a čakáme. Hneď vedľa je supermarket a tak si ideme vybrať nejaké občerstvenie. O 15 minút neskôr už varím v aute vodu na instantné rezance. Stihnem ich zaliať, schovať našu špeci rýchlovarnú kanvicu do auta a policajt už chystá svoje auto na sprievod cez tunel. Radím sa hneď za neho a tak vznikla nasledujúca fotka, ako si vychutnávam teplé rezance za volantom, v sprievode policajného auta.
Ďalej už len putujeme tmou až za mesto Bjerkvik, ktoré je kúsok pred Lofotmi. Parkujeme na pumpe pri ceste, prší a my ideme spať.
Aké zimné pneu a reťaze ste použili?
Ahoj, mal som bežné zimné Continental. Reťaze obyčajné, lacné ako sú v každom hypermarkete cez zimu.
Cawko pekne citanie a zaujimave 🙂 skoda ze si nemal hrotované pneumatiky 😉 ja som bol autom v Alta aj v Nordkapp no nie zo Slovenska ale ked som bol v Alta som si pozical auto z hrotovanymi pneumatikami len to tam ma totiz vyznam a zmysel.
Dakujem:) No veru boli by mi lepšie s nimi, ale nakoniec som všetko zvládol aj bez nich čiže pohodička:)