Na tomto výlete sa nezaháľa – zasa vstávame na budíček. Hneď po prebudení smerujeme do nákupného centra na raňajky a wc. Vyzerá to síce čudne, keď si na wc v nákupnom centre umývate zuby, ale aj to patrí k životu na roadtripe.
Pokračujeme smerom na koniec súostrovia. Čím sme bližšie ku koncu, tým je to tu krajšie. Hory naokolo sú ostrejšie a cesty prázdnejšie. Po 30tich minútach z Leknesu, prechádzame okolo pláže Skagsanden a hneď vedľa okolo Ramsberg beach.
Na Skagsandene dronujem a pozorujeme skupinku surfistov, ktorá sa tu baví na vlnách. Potom neprejde ani 5 minút autom a dronojum znova pri fotogenických mostoch Fredvangskrysset. Doteraz mi je síce ľúto, že sme cez ne neprešli na druhú stranu zátoky, ale jednoducho nebol čas. Nevadí, vrátime sa.
Ďalšia dôležitá zastávka je o 30km neskôr v dedinke Moskenes, odkiaľ ide trajekt na pevninu. Prázdne čakacie parkovisko k trajektu neveští nič dobré a prázdna tabuľa odchodov na dnes len potvrdzuje obavy. Je sobota a v sobotu trajekt nechodí. Na zajtrajší nemáme čas čakať, keďže ide až poobede.
Takže dnes nás ešte čaká cesta naspať cez celé Lofoty, čo je cca 5 hodín, plus cesta do vnútrozemia podľa energie. Dnes už musím brať do úvahy aj cestu na nasledujúce dni, keďže Petra musí byť v stredu v práci. Na každý deň po normálnych cestách počítam cca 1000km a podľa toho mi vychádza kde asi by som sa mal dnes dostať.
Teraz je však pred nami ešte cesta na úplný koniec Lofót. Z Moskenesu je to len 5km do dedinky Å kde takto končí cesta európska cesta E10.
Na konci samozrejme zastavujeme a dronujem. Zopár fotiek nájdete dole v galérii a nejaké zábery sú aj vo videu na youtube. Ak ste video ešte nevideli, stačí buď kliknúť sem alebo napísať do youtube napassateposvete.
Otáčame sa a po pár minútach dopĺňame energiu v dedinke Reine, kde na čerpačke robia celkom dobré hambáče a ďalej cestujeme spať cez celé Lofoty až po Bjerkvik. Cestou sa zotmelo, takže dokumentácie moc nie je. Za Bjerkvikom stúpame vyššie a vyššie po ceste, pravdepodobne na nejakú náhornú plošinu. Zrazu je všade naokolo sneh, fujavica a žiadne autá. Cesta je veľmi šmyklavá, vyjazdená na ľad a naokolo sú obrovské záveje. Prechádzame švédsku hranicu (400mnm), ani tu nikto nie je. Oblieva ma studený pot a čakám kedy nás buď sfúkne z cesty, alebo sa pred nami objaví neprejdutelný závej. Keď asi po hodine stresu stretám v protismere prvé auto, mám chuť vyskočiť, zastaviť a objať ho. O chvíľu neskôr našťastie fujavica utíchla, obloha sa vyčistila a stres opadol. A zrazu sa nám konečne ukázala. Aurora Borealis – polárna žiara. Najskôr ako jedna silná zelená čiara na oblohe, potom sa začala pohybovať, doslova tancovať po oblohe. Neskôr bola priamo nad nami. Inokedy zas svietila zeleno takmer celá obloha. Bolo to úžasné, krásne, dojímavé. Každý by ju raz mal vidieť, je to naozaj niečo neuveriteľné.
Sprevádzala nás až do mesta Kiruna, pred ktorým sme začali stretať aj viaceré výletné mikrobusy, ktoré tu vozili turistov na pozorovania polárnej žiary. V nočnej vyľudnenej Kirune sme dotankovali a pomaličky sa obzerali po mieste na prespanie. Za Kirunou už začalo pršať a všade naokolo bol len hustý les. Na prvom vyhovujúcom odpočívadle s pumpou unavený zastavujem, presúvam sa do postele a idem spať. Dobrú.
