5 kamošov, 5 športových áut, 4 dni plné jazdenia, 1800km, veľa litrov 100 oktánového benzínu, samé okresky a najlepšie alpské priesmyky v Rakúsku, Taliansku a Slovinsku…
Intro:
Tento výlet je čisto o pôžitku z jazdy na najkrajších cestách. Jazdíme rýchlo, niekedy možno mierne nad limit, ale nikdy neohrozujeme ostatných. Tento výlet som nešiel na Passate, ale na mojej milovanej 350z. Výlet dopredu detailne plánujeme, bookujeme ubytká, chystáme šoférske rukavice, závodnú obuv, vysielačky, kupujeme pro verzie Track addictu aby sme si mohli porovnávať štatistiky a rýchlosti prejazdov zákrut. Priateľkám oznamujeme nech si spravia iný plán. Toto je pánska jazda, slabé žalúdky a zbytočná váha navyše sa neakceptujú.
Zoznámte sa:
Deň D:
Stretávame sa skoro ráno na diaľničnom odpočívadle pred rakúskou hranicou. Tankujeme plné nádrže, rozdávame vysielačky, kupujeme diaľničné známky. Ale žiadny strach, diaľnici sa vyhýbame vždy, keď to má zmysel. Niesme ako tí pózeri čo chodia na Grossglockner po diaľnici. Už vďaka výletu Naprieč Alpami viem, že pod Viedňou sa dá vojsť do kopcov a vyjsť z nich až vo Francúzsku. A presne tú časť cesty až po Grossglockner Hochalpenstrasse (GG) dnes kopírujeme. Ubytovanie na dnešnú prvú noc máme priamo na GG v známom Wallackhause. To nám tvorí celkom náročný program. Celkovo 8 hodín jazdy alebo 550km z Bratislavy, z toho niečo cez 400km po okreskách.
Štartujeme: Asi po 1,5hod zchádzame z diaľnice na cestu číslo 21 a už o chvíľku začína jazdecká nirvána, ktorá trvá až do večera. Už legendárny Kalte Kuchl je prvá perla, avšak treba pokračovať aj ďalej. Takýchto úsekov je po GG veľa. Do dnešného dňa som na spestrenie zakomponoval aj malú kultúrnu vložku – Hallstatt. Krátka prechádzka by nám určite prospela, ale nestíhali sme, a tak sme len prefrčali a kochali sa z okien.
Tesne pred Hallstatom by som vypichol perfektný, uzučký úsek kde sme sa celkom dobre odviezli, potom nás ale na 15 minút zastavila uzavretá cesta, na ktorej upratovali zvyšky po spadnutej lavíne. Za Hallstattom nám začalo pršať, a tak z Zell Am See moc nevidíme. Konečne GG. Platíme povinné mýto na vstupe a valíme hore. Po príchode na vrchol, ktorý je v hmle, nemáme dosť. Plní adrenalínu a nadšenia sa otačáme a ideme naspať dole k mýtniciam. Pred mýtnicami sa na drzáka zvrtneme, niektorí driftom a ideme znova. Tempo je zbesilé, po pár zákrutách predbiehame žltý mustang zo Slovenska, ktorý sme pred chvíľkou stretali oproti. Na ubytku sme vyhodili veci a išli sme ešte pred zotmením vyskúšať druhú stranu. V tomto čase sa už mýtnice uzavreli, a tak je GG úplne prázdny. Aj keď je mokro, tak prázdna cesta s prehľadnými zákrutami z toho robí úplne iné zvezenie, obzvlášť keď sa dá takmer na každej zákrute liznúť obrubník v protismere;) Po príchode na ubytko ešte preberieme dnešné zážitky pri pivku v hotelovom bare a sledujeme predpoveď počasia na nasledujúce dni. Zajtrajší deň mal byť kratší, avšak na našej zajtrajšej trase ma celý deň pršať a to sa nám moc nepáči. Nakoniec sme sa zhodli na novej alternatíve. Bude to síce dlhá štreka a náročný deň, ale ujdeme pred počasím do Talianskych dolomitov.
Deň 2:
Na GG je stále mokro, ale to nám neuberá na chuti znova prejsť dole k severnej mýtnici na GG, otočiť sa a ísť naspať hore, potom dole a rovno smer IT.
Kúsok za IT hranicou vidíme reštiku pri jazere a zastavujeme na obed. Od tohto jazera začína krásna cesta smerom na Cortinu d´Ampezzo. Od Cortiny robíme okruh cez passy. V poradí passo Falzarego, passo Pardoi a passo Giau. Podla GPS to trvá 3,5 hodiny. Nám tento okruh trval asi 4,5 hodiny a to sme ešte zdolali takmer 3tisícovku Mt. Lagazuoi nad Falzerago passom (lanovkou).
Od Cortiny ideme po hlavnom ťahu SS51. Trošku sa tu potrháme, keďže premávka je hustejšia a je potrebné predbiehať. Je niečo okolo 20tej večer, po celom dni sme už riadne večerpaní a tak sa nám moc ani nechce, ale ako sa hovorí – nie je čas, strácať čas. Na naše ubytovanie v Slovinsku je to ešte ďaleko. Premávka, neprehľadné cesty a predbiehačky nás tak roztrhali, že ja ako stredné auto, už nechytám signál z vysielačky ani dvoch Mustangov vpredu, ani Bmw a Corvette vzadu. Snažím sa ich dobehnúť. Potrebnú energiu mi dodá, keď chytím signál Mustangu a Jančiho výsmešné: „Ideme bombyyy, nás nedobehneš.“ Našťastie chvíľku nato prišla odbočka na prázdnu SS52. Viac už netreba, neprejde ani 10 minút a Mustangy mám pred sebou. Spoločne nás zastavuje semafor. Janči nechápe, ako som ich dobehol. Ja sa priznávam, že som išiel trošku na hrane. Skočí zelená, adrenalín na maxime, kto rozpráva do vysielačky ani nedopovie a vysielačku odhadzuje na svoje miesto. Plné bomby a rachot dvoch V8 a jednej V6 hneď od semaforu. Je krátko pred zotmením okolo 21:00, cesta je úplne prázdna, vlní sa údolím, okolo je iba les. Samé rýchle nadväzujúce zákruty, tak akurát na vytočenú 3jku, čo je tak medzi 120 a 150kmh. Keď zastavíme v prvej dedine, zhodujeme sa, že to bol asi najlepší úsek cesty doteraz. Všetkých nás to napumpovalo energiou, aj keď sme už boli riadne vyčerpaní. Po spätnom dohladaní zisťujeme, že sa to tu volá Passo di Mauria. Pre mňa to je doteraz najlepší úsek čo som zetkou prešiel. Počkali sme Bmw a Corvette a pokračujeme. V nejakom Talianskom mestečku sa ešte zastavujeme na pizzu. Po doplnení energie (o 23:00 pozn. redakcie), pokračujeme smer Slovinsko. Volíme cestu, ktorá na mape vyzerá ako fajn skratka. Nakoniec je to nočná cesta lesom, po deravej ceste širokej pre jedno auto, šplhajúcej sa cez nejaký kopec. Napätie ešte stupňuje blikajúci dojazd u mňa, neskôr už len blikajúce čiarky. Všetci sme čakali, že sa budeme musieť otočiť. Nakoniec sme to však prešli. K nášmu Airbnb sme prišli okolo 1:00 ráno. Domáci nás poctivo čakal, išiel nám ukázať náš domček a ešte sme si spoločne aj pripili jeho kvalitným domácim.
Deň 3
Vychutnávame si rannú kávičku a idylku na našej chatke nad dedinou. V dedine doplníme energiu a ideme hore na Mangart. Nič jazdecké, len pekná scénická cesta do 2055mnm. Cesta je slepá a tak sa po nej treba aj vrátiť naspäť, ale za tie výhľady to stojí. Ja som tam bol viackrát a vždy sa tam rád vraciam. Na passate som tam dokonca strávil noc. Mimochodom, ak chodíte autom do Chorvátska, tak sa dá toto miesto naplánovať po ceste a nie je to až taká zachádzka.
Z Mangartu zbehneme dole a kúsok za hranicu do Talianska k jazeru Lago del Predil. Dáme si obed a dnešný relax v podobe kajakovania po jazere. Po kajakovaní sa vraciame späť popod Mangart aby sme ešte prešli známy slovinský Vršič pass. Tu stretávame zopár agresívnych jednostopových účastníkov cestnej premávky, hromžiac popri ceste. Darmo, niektorí cyklistici nezvládajú, že o cesty sa musia deliť aj s autami. Ak k takýmto patríte a obzvlášť máte potrebu zahlcovať najoblúbenjšie cestné priesmyky, odporúčam kúpiť rotoped. (platí aj pre PK babu). Po prechode Vršič passu prechádzame do Rakúska, kde vybiehame na diaľnicu a ponáhľame sa na hotel. Chceli sme ešte stihnúť večerné spa, ale nakoniec sa nám to aj tak nepodarilo. Zostalo nám teda času nazvyš a tak sme si aspoň prestriedali autá a v okolí hotela sa povozili.
Deň 4
Doobeda štartujeme na ďaľšiu perlu, ktorá má začiatok takmer hneď pri našom hoteli. Nockalmstrasse je známa rakúska vyskohorská cesta. Prejdeme ju z jednej strany na druhú, tam sa za rampou otáčame a ideme znova. Pani pri rampe mi pri pohľade na závodné rukavice hovorí: „THIS IS NOT A RACETRACK!“ – „I know.“-odpovedám a pomaly sa pohýňam. Aspoň teda k prvej zákrute;) Mustangy sa nezaprú a nechajú len čiary a dym hneď od rampy. Po povození smerujeme na Malta-Hochalmstrasse, ktorá je v podstate zasa len slepá ulica, ale končí úžasnou priehradou. V miestnej reštike si dáme povinný rakúsky obed – Wiener schnitzel a už valíme len diaľnicu a rovno domov.
Všetky fotografie sú moje a v chronologickom poradí. Na záver pridávam zopár navyše. Poteší ma ak dáte vedieť, či sa vám článok páčil alebo ak vám pomôže v plánovaní vlastného výletu.
